Ako bolo spomenuté už v minulej reportáži z našej krátkej návštevy Výhrevne, v sobotu sa mal prvý krát po zime zakúriť Zelený Anton. Nič však nebolo na 100% isté a tak sme sa plný očakávania a napätia snažili čo najskôr zistiť, či sa akcia bude konať. Všetko dobre dopadlo, a tak sme sa mohli v peknú slnečnú sobotu, v troška malom počte, vydať opäť smer Vrútky.
Už pri kráčaní okolo ŽOS-ky bolo trocha cítiť jemný opar horiaceho uhlia a čoskoro bolo možné vidieť i zeleno-čierny čumák Antona trčiaci z hangáru. Keďže po našom príchode bol tlak v kotly iba 0,2 atmosféry, vypĺňali sme si čas prehliadkou a fotografovaním exponátov Výhrevne, pretože pred týždňom nám to znemožnil nedostatok času a nepriaznivé počasie. Prehliadku nám opäť obohatil svojim pútavým výkladom Ing. Peter Nagy. S postupom času sa postupne doladili posledné detaily pred jazdou, ako i montáž nových dyšňových nožov. Uhlie v kotly horelo čoraz rýchlejšie i za pomoci fukara a tak tlak pary svižno stúpal k vytúženým hodnotám. A tak sa onedlho mohla odposunovať súprava stojaca na piatej koľaji výhrevne (830+M131.1+Ci+556.036) za pomoci Ťapky T435.093. Potom už Antonovi nič nebránilo nabrať ešte trocha vody do tendra a vyraziť na skúšobnú jazdu po Vrútockej stanici.
Za výdatného „kŕmenia“ čerstvou parou, doplneného charakteristickým zvukom trojčinného parného stroja sa Anton rozbiehal už z hangáru, no nie nadlho, pretože drobná chybička na rozvode sa ihneď prejavila. A tak po drobnej oprave sa mohlo ísť ďalej. Po skúšobnej jazde v depe sa stroj vrátil naspäť do Výhrevne, pričom čata počas jazdy pozorne sledovala ako stroj funguje po oprave a zimnom prestoji.
Nakoniec Anton zacúval naspäť na svoje miesto pred hangár, kde pomaly chladol. A keďže sa už slnko skláňalo nižšie a nižšie, vydali sme sa spolu s kolegami na cestu domov, po peknom dni prežitom v prostredí, a dúfam, že bude ešte veľa príležitostí na návrat, do Výhrevne Vrútky…
Bc. Martin Horňák
