Keď sme tak na začiatku tohto semestra ako obvykle premýšľali, ako by sme vyplnili jednotlivé mesiace našimi akciami, dal predseda dobrú pripomienku – čo takto sa znova vybrať do Trenčína. Po dobrých skúsenostiach s pred necelých dvoch rokov, sa nakoniec návrh schválil, a tak som sa mohol pustiť pomaly do jednania.
Hneď spočiatku nebolo vôbec jasné, kedy by sa mala táto akcia uskutočniť, preto som bol nútený na túto skutočnosť neustále myslieť. A tak som sa v jeden pekný utorok vybral do Trenčína, za pani majsterkou na návštevu. Cieľ a úmysel bol jednoznačný, najprv si troška zatočiť, a popri tom nadhodiť našu myšlienku. Ako som veril a dúfal, pani majsterka, zato, že má dobré srdce nebola vôbec proti, aby som priviedol do dopravného sálu zopár spoluklubistov, aby sa mohli niektorí vyšantiť, iní zasa niečo podučiť, pretože niektorých niečo podobné čaká už v letnom semestri, v našom dopravnom laboratóriu.
A tak, ako to býva zvykom po dlhšej dohode na klubovej schôdzi sa stanovil konečný termín, a tak som nás mohol do Trenčína oficiálne ohlásiť. Ako som v utorok ráno zistil mnohím sa nechcelo veľmi ráno vstávať, nakoniec toho neľutovali. Do školy v Zlatovciach sme dorazili už o trištvrte na osem, pričom nasledovalo krátke briefengové kolečko, po ktorom sme sa pomali rozbehli v riadení dopravy.
Chvíľku to síce trvalo, ale napokon sme sa rozbehli do slušného tempa, s občasnými neplánovanými prestávkami, keď bolo treba niečo vysvetliť, alebo odstrániť drobné chybičky v obsluhe. Ale veď napokon, bez nich to nejde, ak sa chce človek niečo naučiť. Výhodou Trenčína je, že tu na Vás nikto nekričí (iba v krajnom prípade =) ), ale všetko sa rieši s kľudom a rozvahou. A tak sme si mohli užiť pekný deň plný točenia, s malou ukážkou zručnosti miestnych študentov, ktorí nám predviedli mimoriadnosť – rušenie predvídaného odchodu z dôvodu poruchy HDV na vlaku.
Pani majsterka bola rada, že boli medzi nami aj dievčatá, ktoré sa zaujímajú o dopravu. Takisto sa jej na nás páčilo, že nám naše nadšenie vydržalo až do konca vyučovania. Dúfam, že tento „kvázi výlet“ splnil svoj cieľ aspoň z polovice, a budeme sa môcť zasa všetci niekedy stretnúť v Trenčíne.
Bc. Martin Horňák
