Ešte sa nám ani poriadne nezačala škola, keď sa náš podpredseda Bystrík postaral o prvú klubovú akciu. Občianske združenie Čango z Piešťan totiž organizovalo už druhý ročník majstrovstiev v jazde na pákových drezínach. Ako správni železničiari sme sa nenechali dlho nahovárať na účasť v tejto súťaži. Jediným problémom, ktorí sme potrebovali vyriešiť, bola neustála absencia šiesteho člena nášho týmu.Po klubovej schôdzi to už vyzeralo, že nás bude dosť. No keď mi Bystrík v sobotu ráno zatelefonoval, boli sme zasa iba piati. V krajnom prípade, sme si ako zálohu ponechávali možnosť naverbovať niekoho z obecenstva. Na našu stranu sa však priklonilo šťastie a zrazu sa z nenazdajky objavil čestný člen, pán inžinier Miško.Tunega, ktorý nás veľmi ochotne podporil v našej snahe súťažiť.
Nájsť presné miesto konania pretekov nebolo pre nás veľkým problémom. Po našom príchode sa práve rozbehlo nakoľajovanie závodných pákových drezín, ktoré boli dovezené až z Nemecka. Okrem týchto troch dráhových vozidiel sa tu nachádzali ešte dve drezíny „domácej výroby“, môžte si ich prezrieť na fotkách. Po nakoľajení drezín bolo potrebné prihlásiť naše družstvo do súťaže. Po tomto úkone sa konalo poznanie trate, na ktoré sme ako zástupcu nášho týmu vyslali zodpovedného železničiara Vilda Matušku.
Ostatní sme sa venovali úvahám o prípadnej stratégií akou by sme mali postupovať pri závodení, pretože náš cieľ bol jasný – vyhrať, hoci súperov, ako sme zistili neskôr sme mali dosť silných. Po návrate drezín z trate nás Vildo oboznámil s technikou jazdy i s traťovými pomermi, ktoré neboli zrovna priaznivé, no my sme sa tejto výzvy nezľakli.
Práve naopak postavili sme sa na štart ako prví, i preto, že sme boli ako prví napísaní na výsledkovej tabuli, rozhodnutí ukázať všetkým ako sa to má robiť. Dotlačili sme vozidlo na štartovnú čiaru a po menších korekciách polohy sme očakávali výstrel časomerača. 3, 2, 1… a už Bystrík s Vildom roztláčajú a naskakujú na drezínu, štvorica mocných párov rúk sa zapiera do páky tak silno až strácame adhéziu no preklozovanie naštastie ustalo a my sa rozbiehame koľko nám sily vládzu. Čaká nás totiž poriadne stúpanie na most ponad diaľnicu.
Kolesá drezíny šumia otáčajúc sa závratnou rýchlosťou (dosiahli sme priemer cca 20km/h) a my stúpame s fučaním a pokrykovaním, ktorému rozumieme len my, na vrchol. Pritom sa stiedame, vždy štyria pracujú, dvaja oddychujú, keď tu sa mení konečne nivelita a my začíname klesať, drezína zrýchľuje a my si môžme trocha vydýchnuť pri pumpovaní. Už máme na dohľad červenú dosku so stužkou, ktorú musíme doviesť naspäť. Tesne v jej blízkosti Vildo zoskakuje z drezíny, a zatiaľ čo strháva stužku, mi meníme smer jazdy a po jeho naskočení rozbiehame naplno drezínu do stúpania. Síl nám však už ubudlo no my sa nevzdávame a pokrykami sa burcujeme k výkonu. Pár metrov k zmene nivelity sa zdá nekonečných, ale zvládli sme to a rozbiehame drezínu dolu stúpaním čo najviac.
Spoza oblúka sa vynorila predzvesť vchodového návestidla do Piešťan, a na nej výstraha…cieľ našej 4800 metrov dlhej trasy, ale my ideme naplno, rútime sa k predzvesti, v ktorej úrovni je stanovený cieľ. Preletíme okolo časomerača a brzdíme na priecestí. Totálne vyčerpaní čakáme na náš čas – 14:30.42 – a všetci konštatujeme dobrý výkon.
Na štarte už stojí dalšie družstvo no my sa presúvame do bufetu doplniť tekutiny do ďalšej disciplíny. Čas medzi jednotlivými jazdami vypĺňal kultúrny program v podaní folklórneho súboru z Vrbového. Po jazde posledného družstva sme zasadli k obedu – dobrej kapustnici, pretože do konania ďalšej disciplíny bola vyhlásená prestávka, a navyše to bola dobrá príležitosť doplniť energiu. Zvyšný čas sme využili na otestovanie drezíny SOUEaS Piešťany, a na nácvik stratégie rozbehu šprintu na 400 metrov, ktorý sa nezadržateľne blížil.
Nastal čas druhej disciplíny, a my sme sa presúvali pomali k vchodovému návestidlu, kde nás už očakával štartér. Poniektorí z nás sa ešte išli odľahčiť do blízkych kríčkov, a po tomto úkone sme znova stáli na štarte, odhodlaní vylepšiť našu priebežnú pozíciu v hodnotení súťaže. Znova zaznel výstrel z pištole a to už Kmeťo s Vildom roztláčajú drezínu a my ostatní sa zapierame do páky. Chalani po rozbehu naskakujú a v plnom počte, za výdatného pokrykovania, rozbiehame drezínu do závratnej rýchlosti (priemerná rýchlosť cca 30km/h). 400 metrov rýchlo ubieha a my už brzdíme za cieľovou tabuľou. Náš čas – 48.76 – zdráhame sa hodnotenia, čakáme na výsledky ostatných. Napokon sme sa umiestnili v tejto disciplíne na 4.mieste a v predchádzajúcej na 5.mieste.
V konečnom hodnotení sme sa umiestnili na 4.-5. mieste, spolu s týmom SOUEaS Piešťany. Po vyhlásení umiestnení družstiev a udelení medailí víťazom bola na programe spanilá jazda drezín do Vrbového. Tej sme sa však už všetci nezúčastnili, za KPŽŽU Bystrík s frajerkou a Martin Kmeťo, aspoň sa mohli doma pochváliť, že prišli domov vlakom =). Celé podujatie malo výborný priebeh, podľa môjho osobného hodnotenia išlo o skvele strávenú sobotu. Až na drobnú nehodu, ktorú spôsobili žiaci Gymnázia Piešťany (do budúcna im treba zopakovať trocha fyziky), sa akcia obišla bez zranení a nehôd, čo je myslím dobrou vizitkou pre organizátorov, a určite nie som jediný, kto sa bude tešiť na ďalší ročník tejto súťaže.
Bc. Martin Horňák; foto autor
