Píše sa koniec marca 2009 na dvere už klope jar a my sa poberáme na dlho očakávaný výlet do Tatier. Presne takto by sa dal opísať posledný marcový víkend, ktorý sme sa rozhodli stráviť v príjemnom prostredí našich veľhôr. Nebol to len taký obyčajný víkend, ale ako tu už na takýchto klubových akciách býva zvykom, bol to víkend plný zážitkov no a samozrejme nesmela chýbať ani železnica.
Po prezentovaní nášho zámeru v klube sme sa nakoniec v piatok 27.3. stretli menšia partia pred našim blokom a vykročili sme na stanicu, kde nás už netrpezlivo čakal náš kamarát a čestný člen KPŽ Stando. O menšie prekvapenie sa postaral náš ex-doktorand Jirko, ktorého sme zastihli na nástupišti pri neoficiálnej návšteve Žiliny. Krátky rozhovor s Jirkom narušil náš vchádzajúci rýchlik 605 Dargov. Neostávalo nám teda už nič iné, ako sa len rozlúčiť a utekať do vlaku. Po rýchlom usadení sa vo vlaku, sme sa ja, predseda a Ľuboš rozhodli navštíviť reštauračný vozeň. Cesta príjemne ubiehala a náš vlak sa blížil k stanici Liptovský Mikuláš. Tu sme očakávali nástup našej podpredsedníčky Mirky. Mirka správna žena nás hneď po nástupe do vlaku ponúkla domácimi koláčikmi, ktoré samozrejme nik z nás neodmietol. Ani sme sa nenazdali, vlak spomalil a bola tu Štrba.
Nasledovala spoločná fotografia pred staničnou budovou a po odchode vlaku sme sa išli nahlásiť k pánovi prednostovi, s ktorým sme mali dohodnutú exkurziu v dopravnej kancelárií. Keďže do odchodu zubačky sme mali ešte chvíľku času, tak sme si obzreli staničnú budovu a cez uzamknutú bránu haly sme nakukli aj na odstavenú frézu. Na nástupišti ozubnicovej železnice už čakali naši šotouši na príchod zubačky. Cvak, cvak a šup dnu. Po krátkom pobyte sa zubačka rozbehla k Štrbskému Plesu. Hneď za Štrbou sme spomalili, pretože na trati bolo dočasné obmedzenie traťovej rýchlosti v podobe 5 kilometrovej rýchlosti. Našťastie to malo len pár metrov a tak sme sa znovu rozbehli do toho prudkého kopca. Ako sme pomaly stúpali k Plesu, tak stúpala aj výška snehu, ktorá nakoniec dosiahla výšku až 1,5 metra, miestami i viac. Takéto množstvo v každom z nás prebudilo spomienky na detstvo a tak sme sa hneď po vystúpení s úsmevom na tvári zvalili do snehu.
Na mieste sa nám podarilo dohodnúť aj exkurziu tejto najvyššie položenej dopravnej kancelárie na sieti ŽSR, respektíve TEŽ. Službukonajúca výpravkyňa nám ochotne všetko vysvetlila, ba aj to že pracovať v stanice, kde je takéto množstvo snehu nie je vôbec jednoduché a mnohokrát nepomôžu ani ťažké mechanizmy, či frézy. Čas do odchodu sme ešte využili na krátku prechádzku v okolí stanice a potom sme sa už pohodlne usadili do električky, ktorá nás odviezla priamo až do nášho cieľa, Starej Lesnej. Tu sme vystúpili a pešo kráčali ku kilometer vzdialenej chate – Felícia, kde nás pred chatou už očakával chatár. Ten sa nás hneď ujal aby sme sa mohli ubytovať. Po tom ako sme sa zoznámili s mladým párom, ktorý bol na chate tiež ubytovaný sme sa pustili do jedla, hrali sme karty no a hlavne sme veľa kecali, kecali a kecali, až do hlbokej noci.
Sobota – v tento deň nás čakal doslova nabitý program. Po včasných a výdatných raňajkách sme sa pešo vybrali do Tatranskej Lomnice, kde sme si obzreli zrušenú stanicu visutej lanovej dráhy. Cestou okolo Grand hotela sme sa vrátili k železničnej stanici. Tu sme nastúpili na električku do Starého Smokovca. Počasie bolo v celku priaznivé, tak sme sa rozhodli predĺžiť plánovanú túru z Rainerovej chaty až na Zamkovského chatu. Na Hrebienok sme kráčali popri trati pozemnej lanovej dráhy, a tak sme si urobili zopár záberov lanovky a išli pomaly ďalej. Na Hrebienku sme si spravili malú fotozastávku a po červenej značke sme pokračovali k Zamkovského chate. Po dosiahnutí vytýčeného cieľa sme sa posilnili na cestu späť, ktorá viedla cez Rainerovu chatu, okolo Studenovodských vodopádov. Krátko po obede sme už boli na Hrebienku, kde sme si obzreli strojovňu lanovky s odborným výkladom, i v prevádzke. So strojníkom sme podiskutovali o menších nedostatkoch tejto zmodernizovanej lanovky, akými sú napríklad neúčinné pluhy. Túto časť dňa sme zakončili jazdou dole do Starého Smokovca. Tu sme počkali na električku, ktorá nás dopravila až do popradského depa. V doprovode sme absolvovali prehliadku depa a exponátov VKŽ. Škvrkot v bruchu rozhodol, že nasledujúcou zastávkou bude jedna z popradských pizzerií. Výdatne najedený sme sa ešte presunuli do popradskej dopravnej kancelárie a vo večerných hodinách sme sa vrátili na našu chatu do Starej Lesnej.
Už cestou z Popradu do Starej Lesnej bolo zjavné, že tento deň bol vyčerpávajúci a niektorých to zmohlo na toľko, že si i na chvíľu zdriemli. Ani po príchode na chatu sa situácia nezmenila. Neopakoval sa ani piatkový scenár v podobe spoločenských hier a nekonečného kecania. Tí zdatnejší predsa len pár slov prehodili. Ešte sprcha a išlo sa spať, veď nás čakala o hodinu kratšia noc. Niektorí tú stratu jednej hodiny zvládali naozaj veľmi ťažko.
V nedeľu ráno sa z postele takmer nikomu nechcelo. Napokon sme sa z tých postelí nejako zdvihli. Počas raňajok sme minuli posledné zásoby, urobili poriadok a utekali sa baliť. Kým niektorí už pobalení vyčkávali pred chatou, tak iný ešte s chladnou hlavou bavili svoje veci. Ešte rýchla kontrola či sme niečo nezabudli a môžeme ísť. Nesmieme však zabudnúť na spoločnú fotku pred chatou a ide sa. Keďže stanovený odchod z chaty sa o niečo posunul, tak sme si na zastávku aj pobehli, ale našťastie sme vlak stihli. Tatranské električky nás spoľahlivo doviezli na Štrbské Pleso, kde sme pokračovali zubačkovým prípojom na Štrbu. Cestu zubačkou dole nám spríjemňovali šotouši na lyžiach, ktorí išli súbežne s nami takmer až po Tatranský Lieskovec. Na Štrbe sa naše cesty rozdelili. Skupina oslabená o vedúceho zájazdu cestovala rýchlikom 606 do Žiliny. Po rozlúčení som si počkal na vlak opačného smeru, ktorý ma dopravil domov na môj rodný Spiš.
Čo dodať na záver? Snáď len to, aby takýchto spoločensko-vzdelávacích akcií bolo viacej. Veď kto by nerád trávil víkend v prijemnom prostredí a ešte s tak skvelou partiou ľudí, ktorých humor nikdy neopúšťa.
Michal Repko, foto: Bc. Martin Horňák, Stanislav Solánský