Dňa 3.12.2010 sa uskutočnila exkurzia do riadiaceho strediska ŽSR v Trnave a MDC Bratislava – východ, zastrešovaná Klubom priateľov železníc pri Žilinskej Univerzite v Žiline. Po prvotnom početnom záujme zo strany „klubistov“, približne 25 členov sme teda tento dátum 3.12.2010 odobrili a na nástenke klubu sa objavil leták umožňujúci sa prihlásiť na akciu aj nečlenom klubu.
Deň pred akciou riešil však predseda klubu M. Melicher otázku kto sa vôbec zúčastní, pretože reálny záujem o exkurziu v tom čase javilo iba 6 ľudí, pričom akcia bola avizovaná pre približne 15-30 ľudí. Z tohto dôvodu pramenilo aj neskoré informovanie cvičiacich a následne vzniknuté nepríjemnosti. Nakoniec sa nás nazbieralo do počtu 11 ľudí a mohli sme vyraziť.
V deň exkurzie sme zvolili spoločno-individuálny odchod od žilinských internátov na Hlinách. V to ráno od internátov odchádzala 5-členná skupina, ďalší sa popripájali neskôr. Do príchodu nášho rýchlika R 600 Mora Košice – Bratislava ostávalo asi 10 minút, študenti ktorý nemali režijné výhody museli uzatvoriť prepravnú zmluvu zo Železničnou spoločnosťou Slovensko a.s. na trasu Žilina – Bratislava Vinohrady podľa zľavnenej tarify, vďaka ISIC karte. Približne 2 a pol hodinovú cestu si každý spríjemnil po svojom : raňajkovaním, dodatočným spánkom, čítaním istého nemenovaného bulvárneho časopisu (ktorého bolo z neznámych dôvodov vo vozni asi 10 výtlačkov), či sledovaním dopravno – prepravnej situácie. Počas cesty nás postupne dopĺňali ďalší členovia, postupne v Trenčianskej Teplej, Novom Meste n/V, Leopoldove a Trnave.
Železničná stanica Trnava nás privítala asi 10-centimetrovou snehovou nádielkou, spojenou so silným vetrom ľubovoľného smeru. Po zdokumentovaní vlakového HDV na R 600 sme sa pobrali vyhľadať kontaktnú osobu, ktorá nás mala na tomto mieste sprevádzať. Všetci sme si pôvodne mysleli že dispečing riadenia trate Bratislava – Rača až Nové Mesto nad Váhom sa nachádza vo „veži“ vypínajúcej sa nad koľajiskom. Nebolo tomu tak, veža slúži ako schodište. Po ohlásení sme sa dozvedeli že z istých príčin sme tam vraj mali byť o deň skôr. Neskôr vyšlo najavo že deň pred nami prejavili záujem oboznámiť sa bližšie s traťovým zabezpečovacím zariadením od firmy Siemens, spoločne so staničnou „zabezpečovačkou“ – elektronické stavadlo. O náš ďalší program sa staral technický námestník železničnej stanice Trnava.
ORC TRNAVA
ORC Trnava je riadiace centrum pre diaľkovo ovládanú trať Bratislava Rača – Nové Mesto nad Váhom. ( Stanica Bratislava Rača je diaľkovo ovládaná zo ŽST Bratislava Východ, stanica Nové Mesto nad Váhom je dočasne ovládaná miestne, i keď sa dá riadiť aj z Trnavy.) V riadiacom stredisku je naraz v službe 5 výpravcov a jeden komerčný pracovník. Komerčný pracovník koriguje a ovláda staničné hlásania a elektronické tabule v staniciach a zastávkach. Výpravcovia v Trnave pracujú v nasledovných funkciách – vedúci zmeny ( dispečer ), vonkajší výpravca a 3 vnútorný výpravcovia. Tí majú úseky zodpovednosti rozdelené nasledovne:
- Obvod č.1 – Výh. Sv. Jur, ŽST Pezinok, ŽST Šenkvice, ŽST Cífer
- Obvod č.2 – ŽST Trnava
- Obvod č.3 – Výh. Brestovany, ŽST Leopoldov, ŽST Veľké Kostoľany, ŽST Piešťany,
Výh. Horná Streda, Výh. Potvorice
Výpravcovia pracujú v 12 – hodinových zmenách, pričom po po 6 hodinách sa výpravca obvodu č.2 mení s vonkajším výpravcom, dispečer sa mení s výpravcom obvodu č.3, výpravca obvod č.1 ostáva. Každý výpravca má pred sebou 6 monitorov, na troch vidí celkovú situáciu v riadenom úseku a na troch kontroluje a koordinuje dopravný proces. Každý výpravca má prístup aj do oblasti svojho kolegu a taktiež má možnosť editovať vlakové cesty aj mimo svojho obvodu zodpovednosti.
Vonkajší výpravca sa ďalej nachádza v Leopoldove ( pre odbočné trate ), výhybne sú neobsadené ( v princípe ide len o koľajové spojky ) a v ostaných staniciach sa nachádzajú len dozorcovia prevádzky. Dozorcovia prevádzky môžu v prípade závažnej poruchy uviesť stanicu do núdzového režimu, znamená to že vlaky budú môcť prechádzať, už ale len po predvolených vchodových a odchodových vlakových cestách k nástupišťu, bez možnosti zmeny vlakovej cesty.
Zabezpečovacie zariadenie je typu SIEMENS a umožňuje automatické stavanie jazdných ciest. V praxi to znamená že každý vlak má prednastavenú svoju trasu po celom úseku a po počiatočnom prihlásení vlaku do kontrolovanej oblasti a pridelení čísla vlaku sa mu postupne automaticky stavia predvolená vlaková cesta, vždy na 2 oddiely dopredu. Ručné zadanie vlakovej cesty má samozrejme prednosť. Táto predvolená cesta sa dá v ktoromkoľvek okamihu vopred zmeniť, do ďalšej zmeny ostáva v pamäti pôvodná vlaková cesta. Posun sa okrem diaľkového ovládania môže ovládať miestne, po odovzdaní obsluhy určeného úseku. Akousi nevýhodou používaného druhu Siemens – u , je obsadzovanie poistných úsekov pri stavaní vlakových ciest ( prevencia pred „švihnutím“ návestidla v polohe zakazujúcej jazdu) , ide aj o niektoré výhybky, ktoré jazda vlaku neohrozuje a tým pádom zbytočne komplikuje a predlžuje posunové práce počas postavenia vlakových ciest. Taktiež sa tu nachádza aj kontrola od indikátoru horúcobežnosti ložísk a plochých kolies.
Nedalo nám sa nespýtať na poruchovosť zariadenia Siemens a jeho prípadné „muchy“. Technický námestník vyjadril celkovú spokojnosť so zariadením, doterajšia najdlhšia porucha im trvala vraj 30 minút. Vzhľadom na veľmi nabitý program nášho sprievodcu, sme asi po 75 minútach ukončili prehliadku riadenia dopravy a pobrali sme sa na nástupište do nečasu čakať naše ďalšie spojenie.
Náš ďalší program pokračoval v Bratislave. Najbližšie spojenie tvoril Os 3020 Nitra – Bratislava hl., ktorý sme pozorne sledovali ako vošiel pod patronát dispečerov v Leopoldove, kde sa aj prepriahlo HDV a osobák smeroval pomaly smer Trnava. Naša turistická skupina využila cestovanie v súprave a istá dvojica aj HDV, kde si pozreli zasneženú a zafúkanú trať Trnava – Bratislava Vinohrady. S patričnými obavami sme sledovali hustotu sneženia a kašovitú vrstvu snehu na cestných komunikáciách a dúfali sme že doprava v hlavnom meste bude stále v prevádzke.
Po vystúpení z vlaku sme sa presunuli na zastávku električky smer Bratislava Rača, kde sme v neďalekej „búdke“ vykonali úkony (zakúpenie cestovného lístka) na neskoršie uzatvorenie prepravnej zmluvy s Dopravným podnikom mesta Bratislava. Treba povedať že počasie nás absolútne nešetrilo a po celý deň nevystúpila ortuť teplomera nad 0°C. S nádejou sme očakávali vyhriatu električku, žiaľ prišla iba postaršia s deravým tesnením okolo dverí a dobrou zimou vnútri, a tak aby sme predišli prechladnutiu vyplnili sme cestovanie hrou „presadačka“ ktorá spočíva v tom že na každej zastávke zmeníte svoje miesto na sedenie. Asi po 20 minútach sme prestupovali na autobus, teda my sme autobus čakali, najprv na nám vtedy neznámom mieste, neskôr sme sa presunuli na inú zastávku, trochu počkali, nastúpili, potom sa trochu zohriali a z reproduktora sa ozvalo : „Lokomotívne depo jeden“. Znamenalo to vystupovať. Po chvíli sa spoza rohu vyrútil náš sprievodca na najbližšie chvíle.
MDC BRATISLAVA
MDC vykonáva komplexnú dokumentačnú činnosť v oblasti vývoja železníc na území Slovenska, t. j. zhromažďuje, zhodnocuje, odborne spravuje a prezentuje vhodne vybrané trojrozmerné i plošné artefakty z tejto oblasti. Okrem vytvorenia prierezového a systematického zbierkového fondu, reprezentujúceho všetky oblasti práce železníc je výsledkom doterajšej aktivity MDC najmä:
- stála expozícia dejín železníc v Múzeu dopravy STM, celosezónna prevádzka regionálneho železničného múzea „Výhrevňa Vrútky“
- každoročný celoslovenský zraz prevádzkyschopných slovenských i zahraničných historických železničných vozidiel v RD Bratislava východ
- publikačná činnosť, najmä kniha „Dejiny železníc na území Slovenska“
- archívny a knižničný servis pre individuálnych bádateľov.
Nás po areály MDC v starom depe Bratislava východ sprevádzal súčasný vedúci MDC a bývalý študent našej katedry – Ing. Michal Tunega. Poukazoval a vysvetlil nám prakticky všetko čo v rozsiahlom areály majú. Okrem prehliadky vzácnych historických artefaktov, sme sa dozvedeli ako vlastne funguje parný rušeň, vodárenský systém na železniciach, ako vyzerá dielenská oprava parných rušňov či vývoj návestnej sústavy na Slovensku.
Celú túto exkurziu sme absolvovali v teplote pod bodom mrazu, pričom v ten deň spadlo asi 15 „čísel“ snehu. Preto sme sa rozhodli naše kroky nasmerovať do centra mesta, aby sme sa tam kultúrne vyžili. Naozaj, stačilo sa len nadýchnuť vône trhov, niekedy aj napiť a najesť, človeku bolo hneď teplejšie.
Po podrobnom marketingovom prieskume a uspokojení našich žalúdočných problémov nastal čas, aby sme sa pobrali na stanicu, opäť uzatvoriť prepravnú zmluvu so ZSSK a.s. na spiatočnú cestu do Žiliny. Najprv sme sa obávali ako to vôbec bude s našim spojením domov, bolo totiž 5 minút do odchodu a súpravy nikde a keďže cez víkendy dodacia lehota neplynie, začali sme sa obávať či vôbec prídeme domov. Napokon sme sa pohli z hlavnej stanice s meškaním asi 20 minút, ktoré sa podarilo stiahnuť po Žilinu. Väčšinu z nás to veľmi netrápilo, sladko sa sme sa zaborili do nevyčistených opierok v Bpeer-y a podriemkavali sladko po vyčerpávajúcom dni.
Ondrej Miko, Michal Melicher